V posledných rokoch získalo Poľsko významné finančné prostriedky z Európskej únie, ktoré mali slúžiť na modernizáciu systému sociálnej podpory a zlepšenie kvality života ľudí so zdravotným znevýhodnením a osôb odkázaných na pomoc. Tieto zdroje mali podporiť prechod od inštitucionálnej starostlivosti k moderným formám podpory založeným na samostatnosti a začlenení do spoločnosti. Čoraz častejšie sa však ozývajú hlasy, že veľká časť týchto financií sa nedostáva priamo k ľuďom, ktorí ju najviac potrebujú.
Namiesto podpory nezávislého života a každodennej pomoci sú miliardy investované do rekonštrukcie a modernizácie existujúcich zariadení. To vyvoláva zásadnú otázku: ide skutočne o systémovú zmenu, alebo len o zachovanie starého modelu v modernejšej podobe?
Európske fondy mali urýchliť proces deinštitucionalizácie, teda prechod od veľkých zariadení k individuálnej podpore poskytovanej v domácom prostredí a miestnej komunite. V praxi však značná časť finančných prostriedkov stále smeruje na obnovu budov, rozširovanie zariadení a udržiavanie inštitucionálneho systému.
Nové vybavenie, opravené izby a moderná infraštruktúra síce zlepšujú fyzické podmienky, nemenia však podstatu inštitucionálnej starostlivosti. Ľudia zostávajú oddelení od bežného života spoločnosti a často majú obmedzený vplyv na svoj denný režim, rozhodovanie aj osobné voľby.
Skutočná reforma by mala byť zameraná na podporu nezávislosti a samostatného života. Investovanie do budov namiesto služieb môže v konečnom dôsledku posilňovať systém, ktorý by mal byť postupne nahrádzaný.
Jedným z najdôležitejších prvkov moderného systému podpory je osobná asistencia. Umožňuje ľuďom žiť samostatne, pracovať, študovať a aktívne sa zapájať do spoločenského života. V mnohých európskych krajinách tvorí základ sociálnej politiky.
V Poľsku však osobná asistencia často funguje len v rámci dočasných programov a krátkodobých projektov. Financovanie je časovo obmedzené a neisté, čo znamená, že ľudia nemajú istotu dlhodobej podpory. Po skončení projektu pomoc často zaniká.
Aj tam, kde je asistencia dostupná, býva počet hodín nedostatočný. Prístup sa líši podľa regiónu a administratívne prekážky mnohým ľuďom sťažujú využívanie týchto služieb. V dôsledku toho osobná asistencia existuje skôr formálne, no nepokrýva skutočné potreby.
Ak systémová podpora chýba alebo nestačí, hlavnú zodpovednosť preberajú rodiny. Blízki sa stávajú hlavnou oporou každodennej starostlivosti, často na úkor svojej práce, finančnej stability aj osobného života.
Rodinní opatrovatelia vykonávajú náročnú a dlhodobú prácu. Finančná podpora zo strany štátu je však často obmedzená a nedostatočná. Mnohí sú nútení obmedziť pracovný čas alebo úplne opustiť zamestnanie, aby sa mohli starať o svojich blízkych.
Starostlivosť o blízkych nie je len fyzicky náročná, ale aj psychicky vyčerpávajúca. Bez silného a stabilného systému podpory zostávajú rodiny často na všetko samy. Ich práca je pre fungovanie systému nevyhnutná, no často zostáva nedocenená.
Stále viac odborníkov upozorňuje na potrebu zmeniť spôsob využívania verejných a európskych financií. Namiesto investovania do inštitúcií by sa mali prostriedky zamerať na služby, ktoré podporujú ľudí v ich prirodzenom prostredí.
Rozvoj osobnej asistencie, terénnych služieb a podporovaného bývania by mal byť prioritou. Takéto riešenia dávajú ľuďom možnosť žiť dôstojne, zostať súčasťou spoločnosti a rozhodovať o vlastnom živote.
Skutočná reforma si vyžaduje jasné obmedzenie financovania inštitucionálnej starostlivosti a presun investícií do služieb, ktoré podporujú samostatnosť. Nejde len o finančné rozhodnutie, ale aj o otázku hodnôt a smerovania spoločnosti. Skutočný pokrok by sa mal merať kvalitou života ľudí, nie počtom zrekonštruovaných budov.
13 februára, 2026
