Skutočná reforma systému starostlivosti nespočíva len v presune ľudí z veľkých zariadení do menších. Jej podstatou by malo byť navrátenie kontroly nad vlastným životom samotnému človeku. Deinštitucionalizácia je predovšetkým zmenou prístupu – prechodom od inštitucionálnej starostlivosti k podpore založenej na slobode, voľbe a dôstojnosti.
V Poľsku sa proces deinštitucionalizácie často obmedzuje na zatváranie veľkých domovov sociálnej starostlivosti a otváranie menších zariadení pre 10–12 osôb. Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako krok správnym smerom – menej obyvateľov, moderné budovy a rodinnejšia atmosféra. Samotná zmena veľkosti však neznamená skutočnú systémovú zmenu.
Menší počet obyvateľov automaticky neznamená väčšiu samostatnosť. Ak pravidlá zostávajú rovnaké a rozhodnutia sa stále prijímajú na úrovni personálu, inštitúcia funguje v podstate rovnako – len v menšom rozsahu.
Podľa odborníkov, ako sú prof. Jan Siska a prof. Julie Beadle-Brown, mnohé menšie zariadenia stále fungujú na inštitucionálnych princípoch. To znamená obmedzené súkromie, pevne stanovený denný režim a malý vplyv obyvateľov na rozhodovanie o vlastnom živote.
V takýchto zariadeniach sa každodenný život často riadi vopred určeným rozvrhom – presne stanovené časy jedla, spánku a aktivít. Obyvatelia si nemôžu vždy sami vybrať, kedy vstanú, čo budú jesť alebo ako strávia svoj čas. Napriek lepším podmienkam tak môže pretrvávať pocit závislosti.
Skutočná nezávislosť nezávisí od miesta bývania, ale od možnosti robiť každodenné rozhodnutia. Sloboda začína pri jednoduchých veciach – rozhodnúť sa, kedy vstať, čo si dať na obed, ako stráviť deň a s kým tráviť čas.
Práve tieto každodenné voľby vytvárajú pocit dôstojnosti, samostatnosti a spolupatričnosti so spoločnosťou. Keď majú ľudia vplyv na svoj vlastný život, cítia sa istejšie, sebavedomejšie a viac začlenení. Bez toho ani najmodernejšie zariadenie nemôže nahradiť skutočný domov.
Jednou z najväčších výziev zostáva nedostatok osobnej asistencie. Bez primeranej podpory zostávajú ľudia so zdravotným postihnutím oddelení od komunity, pracovného trhu a spoločenského života, aj keď bývajú v moderných podmienkach.
Samotná infraštruktúra nestačí na vytvorenie podmienok pre samostatný život. Skutočná zmena si vyžaduje konkrétne riešenia, ktoré podporujú začlenenie: dostupnosť služieb, osobnú asistenciu a možnosť aktívne sa zapojiť do života komunity.
Deinštitucionalizácia by mala znamenať prechod od kontroly k podpore, od závislosti k posilneniu samostatnosti. Až potom môže vzniknúť systém, v ktorom má každý človek skutočné právo rozhodovať o sebe a žiť dôstojný a nezávislý život.
11 februára, 2026
